Reprezentatívny výber čitateľovi sprostredkováva tri populárne diela ilustrujúce rôzne podoby tibetskej literatúry: historickú kroniku budhistického mnícha napísanú klasickým jazykom aj ľudovejšie literárne žánre.
Z tibetských originálov Snang-sa-’od-de-’bum-pa’i rnam-thar (vydavatelství Čching-chaj žen-min čchu-pan-še, Si-ning 1958), Bja sprel gtam-rgjud (vyd. Čching-chaj žen-min čchu-pan-še, Si-ning 1957) a Gjalrab salwä melong (vyd. Min-cu čchu-pan-še, Peking 1981) preložil a komentármi, doslovom a poznámkami opatril prof. PhDr. Josef Kolmaš, DrSc.)
Preklady, ktoré editor zaradil do publikácie Klasické tibetské príbehy, spája okrem jazyka originálov aj osoba prekladateľa - profesora Josefa Kolmaša, zakladateľa československej tibetológie. Profesor Kolmaš publikoval desiatky vedeckých štúdií doma aj v zahraničí, čím prispieva k rozvoju tibetológie ako samostatnej vedeckej disciplíny, ktorý nastal najmä od 60. rokov 20. storočia. Jeho štúdie o čínsko-tibetských vzťahoch spoluvytvárali jeden zo smerov tibetologického výskumu. Podľa profesora Kolmaša by vedec mal mať dve občianstva: na jednej strane by mal byť svetoobčanom, čo v prípade vedca znamená byť v plodnom dialógu so zahraničnými kolegami, rozširovať poznanie v konkrétnej vednej disciplíne a prinášať nové poznatky. Prostredníctvom týchto prác pozná profesora Kolmaša svetová tibetologická a tiež sinologická komunita. Významné je však aj ono druhé občianstvo, príslušnosť ku konkrétnemu štátu a národnej kultúre: pre Josefa Kolmaša je rovnako dôležitou úlohou orientalistu prispievať k tomu, aby jeho krajania spoznali bližšie vzdialenú kultúru, ktorú im odborník môže sprostredkovať prostredníctvom prekladov, populárno-vedeckých článkov, prednášok či besied. Prispieva k medzikultúrnemu dialógu a porozumeniu. Zladiť tieto dve úlohy nie je ľahké, ale dielo profesora Kolmaša a jeho rozsiahla bibliografia svedčí o tom, že sa mu to úspešne podarilo a môže tak byť príkladom pre mladšie generácie.
Vďaka jeho dlhoročnej prekladateľskej činnosti, ktorej sa venoval už od ukončenia štúdia koncom 50. rokov, mali českí a slovenskí čitatelia možnosť zoznámiť sa s množstvom diel klasickej tibetskej literatúry. Ani oveľa väčšie európske národy nemajú takú rozsiahlu zbierku prekladov z tibetčiny a súbor cestopisov z Tibetu, ktoré vyšli tiež vďaka prekladateľskej alebo edičnej práce J. Kolmaša (cestopisy I. Desideriho, J. Gabeta a E.-R. Huca, G.C. Cybikova). Mnohé z jeho prekladov navyše vyšli v opakovaných vydaniach, získali rad ocenení a nachádzajú si stále nových čitateľov.
Jeho pravdepodobne najznámejší preklad, Bardo Thödol (Tibetská kniha mŕtvych), nedávno vyšiel už v ôsmom českom vydaní. Výber z troch klasických diel, ktorý čitateľovi sprístupňuje táto publikácia, dokladá bohatú a dlhú prekladateľskú činnosť. Bájka o vtákoch a opiciach vyšla pôvodne už roku 1965 ako prvý knižný preklad J. Kolmaša z tibetčiny, ďalšie dva preklady pochádzajú z 90. rokov, kedy vydávanie kníh už nebránili ideologické prekážky a profesor Kolmaš publikoval vzápätí po politickom uvoľnení celú radu vlastných prác i prekladov.
Dejiny tibetského písomníctva siahajú do 7. storočia a po takmer 1 400 rokov tibetskí autori - predovšetkým vzdelaní lámovia, tvoriaci v tradičnom Tibete intelektuálnu elitu - napísali rad diel, z ktorých väčšina zostáva - a zrejme zostane - nepreložená. Pre vývoj tibetskej literatúry je charakteristické postupné uprednostňovanie písomných podôb pred ústnymi formami, čo súvisí s vytvorením vlastného písma v 7. storočí, v období tibetskej ríše. Ústne tradované žánre si však v Tibete až dodnes zachovali svoju popularitu a ústne odovzdávanie učenie od lamy k žiakovi hrá aj teraz v budhistickej výučbe významnú úlohu. Pre tibetskú literatúru a kultúru všeobecne je typický silný vplyv indickej tradície, ktorá poznačila rozličné aspekty tibetskej spoločnosti. India bola pre Tibeťanov najprv kolískou budhizmu a neustále posilňovanie náboženských motívov a tém v tibetskom písomníctve možno datovať už do 10.-11. storočia, kedy sa budhizmus stal dominantným prvkom tibetskej spoločnosti.
Kronika Zrkadlo kráľov zo 14. storočia, ktorej časti sú zastúpené v publikácii Klasické tibetské príbehy, reprezentuje typické črty tradičnej tibetskej historiografie: prelínanie historicky doložených faktov s mytologickými predstavami a motívmi legiend, ktoré často pochádzajú z indického budhistického prostredia, prepojenie reality s fikciou. Budhistické motívy však nachádzame aj v tradičnej - dodnes veľmi populárnej - tibetskej divadelnej hre Nangsa Öbum, ktorá však zároveň čitateľovi poskytuje plastický obraz života v tradičnej tibetskej spoločnosti a ponúka množstvo etnografických informácií o niekdajšom živote Tibeťanov. Bájka o vtákoch a opiciach je príkladom pôvodne ústne tradovaného obľúbeného príbehu, ktorý bol neskôr (niekedy medzi 17. a 19. storočím) zapísaný v súčasnej podobe. Podobenstvo zo zvieracej ríše o spore medzi dobyvačnými opicami a vlastné územie brániacimi vtákmi odráža historickú skúsenosť Tibeťanov, ktorí boli s vonkajšími nepriateľmi často konfrontovaní.
Spojenie prozaických naratívnych pasáží a veršovaných poetických častí, ktoré v jednotlivých dieloch nachádzame, je takisto charakteristickým rysom klasickej tibetskej literatúry. Reprezentatívny výber tak čitateľovi sprostredkováva tri populárne diela ilustrujúce rôzne podoby tibetskej literatúry: historickú kroniku budhistického mnícha napísanú klasickým jazykom aj ľudovejšie literárne žánre, v ktorých sa objavuje aj hovorový jazyk. Všetky príbehy však spája prostredie tradičného Tibetu, budhistická perspektíva a poetický jazyk. Pri prevode buddhistického dedičstva z Indie a Číny do Tibetu hral v stredoveku kľúčovú úlohu locáwa - prekladateľ. Podobne dnes vďaka prekladateľskému dielu profesora Kolmaša, ktorý preložil aj niekoľko významných diel z čínštiny, má český aj slovenských záujemcov možnosť spoznávať myšlienkový svet tradičnej východnej Ázie.
