Indigová oslava (Lee Carroll)

Knihy o indigových deťoch v podaní Leeho Carrolla a Jan Toberovej sú skutočným požehnaním. Spolu s Nancy Tappe (ktorá bola prvá, kto tento fenomén objavil) sú priekopníkmi v danej oblasti. Bohužiaľ sa odvtedy vyrojilo mnoho ďalších autorov, z ktorých mnohí k tejto téme nepristupovali tak čistou formou a z prirodzeného evolučného kroku urobili čosi fantastického a mimozemského. Priraďujú indigovým deťom nadľudské a nadpozemské schopnosti, opisujú ich takmer ako anjelov vznášajúcich sa kdesi medzi svetelnou a ľudskou formou. To má však za následok výsmech aj nezáujem u širšej verejnosti, ale často bohužiaľ aj rozhorčenie indigových, ktorých tieto nálepky natoľko odradili, že sa snažia svojim skutočným schopnostiam vyhýbať (a niekedy aj premýšľajú, ako svojich šialených rodičov dostať na psychiatriu). Ale našťastie sú tu práve Lee a Jan, aby to všetko uviedli na pravú mieru.

Indigoví sú tu totiž naozaj preto, aby nám pomohli zmeniť svet, ale úplne prirodzeným spôsobom majú totiž iné nastavenie než generácie pred nimi. Nepotýkajú sa s výzvami ako karma a nedostatok sebavedomia, takže môžu lepšie vnímať svoje potreby a svoju skutočnú úlohu. Nedovolia, aby u nich boli niektoré veci potlačené napríklad intuíciou. Ovšem ak sa ich okolie snaží násilne prerobiť a potlačiť, dokážu prejaviť aj úplne odlišné vlastnosti. Nemajú len svoju žiarivú časť, dokážu byť veľmi zlostní, náladoví a deštruktívni. Sú tak vnútorne nastavení, je to taká poistka proti snahe ich zastaviť.