Jeho Svätosť Dalajláma a arcibiskup Tutu sú spirituálnymi majstrami a významnými duchovnými vodcami dnešnej doby. Sú tiež známi svojím radostným prístupom k životu, a to napriek neľahkému osudu ako svojho vlastného, tak celého národa. Aj keď sú predstaviteľmi dvoch odlišných svetových náboženstiev, spája ich vrelé dlhoročné priateľstvo.
V tejto knihe sa s čitateľmi podelia o to, ako v dnešnej náročnej a chaotickej dobe nájsť trvalé šťastie a každodennú radosť. Čerpajú z hĺbky svojich duchovných filozofií a "teoretické poučky" uvádzajú do praxe. Nečakajte však skostnatenú múdrosť dvoch starých mužov, ale láskyplný a rešpektujúci dialóg plný humoru, ľudskosti a samozrejme radosti. Ako inak kniha radosti vychádza pri príležitosti dalajlamových 80. narodenín.
"Ak sám seba vnímate ako obyčajného človeka, jedného zo siedmich miliárd, nie je dôvod mať pocit, že by ste sa mal správať, ako by ste bol niekto výnimočný. Či už som s kráľovnou alebo kráľom, prezidentom, premiérom či žobrákom, vždy mám na pamäti, že sme všetci rovnakí." Svet okolo nás sa rýchlo premieňa, sme svedkami tragédií celosvetového významu, pohrôm, (nielen) osobných nešťastí, chorôb, smrti - možno vôbec v takom svete, v takej dobe prežívať radostný život a nenechať strasti, aby nás pohltili? Áno, je možné pracovať na tom, aby sme aj v tom zlom vedeli nájsť niečo, čo nás posúva ďalej. Možno cvičiť náš prístup k sebe samým a k ostatným okolo nás.
Kniha radosti sprostredkováva dlhoročné skúsenosti dvoch neuveriteľných mužov, ktorí napriek nepredstaviteľne ťažkým životným skúškam zostávajú veselými, nezbednými, súcitnými, odpúšťajúcim a nestrácajú vieru vo všetky ľudské bytosti. Douglas Abrams majstrovsky prepojil životné príbehy dvoch blízkych priateľov - Jeho Svätosti dalajlámu a arcibiskupa Desmonda Tutua, ich odpovede na otázky týkajúce sa prekážok na ceste k radosti, pokory, humoru, odpustenie, vďačnosti, súcitu, veľkorysosti a mnoho ďalšieho s vedeckými poznatkami, ktoré sa preberanou tematikou zaoberajú.
Kniha sprevádza čitateľa cestou od zamerania na ja, mne, moje k zameraniu na my, nám, naše. Ukazuje nám, ako sa poučiť z utrpenia (či už vlastného alebo utrpenie okolo nás), prípadne ako si uvedomiť, že sme súčasťou veľkého spoločenstva a že v ničom, čo prežívame, nikdy nie sme a nebudeme sami. Nikto z nás nedokáže uniknúť utrpeniu. To však neznamená, že nemôžeme prežívať radosť. Netrápme sa kvôli veciam, ktoré nedokážeme zmeniť. "Ak s tým dá niečo urobiť, aký je dôvod ku skľúčenosti? Ak sa nič robiť nedá, k čomu je byť skľúčený?" Nechajte sa pohltiť múdrosťou dvoch "veselých kôp", ktoré sa vedia zasmiať sami na sebe, urobiť si srandu zo svojho veľkého nosa alebo zo zlej angličtiny a ktoré vám akoby nevdojak otvoria oči, rozosmejú vás aj rozplačú.
